Close

23. októbra 2017

Spáč: Pravidlá volebných systémov musia byť jasné

© Miroslav Porochnavý

Mgr. Peter Spáč, PhD. je politológ, momentálne učí na Masarykovej univerzite v Brne. Zaoberá sa volebnými a straníckymi systémami, špecializuje sa na slovenskú politiku. Ktorý volebný systém je podľa neho najspravodlivejší a aký systém by zaviedol na Slovensku? Na Politickej akadémii sme sa s ním stretli v rámci prvého tematického bloku, ktorý sa konal na prelome septembra a októbra.

Prečo práve politológia? Ako bojujete s negatívnym obrazom, ktorý majú mnohí o tejto profesii vytvorený?

K politológii ma, snáď ako viacerých v mojej vekovej skupine, priviedol turbulentný vývoj na Slovensku v 90. rokoch minulého storočia. Politika bola u nás doma vždy podstatnou témou, a teda bolo len prirodzené, že táto kombinácia ma nakoniec viedla k voľbe venovať sa práve tejto profesijnej dráhe. Nebyť toho, výber by pravdepodobne padol na IT, na čo bolo špecializované aj moje stredoškolské vzdelávanie.

Negatívny náhľad na politológiu v značnej časti verejnosti je rozšírený a je zbytočné ho popierať. Spolu s ďalšími humanitnými odbormi je politológia spoločnosťou neraz odsúvaná do role zbytočnej oblasti, ktorá nemá reálny prínos, zato absorbuje nemalé čiastky z verejných peňazí. Je časté vidieť reakcie ľudí, že prostriedky vynaložené na humanitné a sociálne odbory by mali byť presunuté inam, či už sú to prírodovedné smery alebo kompletne iná oblasť typu platy doktorov či zdravotných sestier.

Dôvodov, prečo tomu tak je, je viac. Po prvé, nepochybne k tomu prispieva samotná podstata politológie a charakter jej výstupov. Za politológiou (ani za iným humanitným odborom) nikdy nebudú stáť konkrétne uchopiteľné veci typu mostu cez rieku, laseru určeného na operáciu očí či satelitu umožňujúceho presnejšiu lokalizáciu polohy. Tá časť spoločnosti, ktorej boli kedysi po desaťročia určené centrálne posolstvá, že silu krajiny určuje objem vyrobenej ocele alebo vyťaženého uhlia, sa v politológii len ťažko môže nájsť.

Po druhé, chyba je aj na strane politológie, presnejšie na samotných politológoch. Ak sa politológovia prezentujú primárne ako komentátori domáceho politického diania bez toho, aby si budovali aj obdobnú vedeckú reputáciu, spoločnosť ľahko nadobúda dojem, že túto profesiu môže vykonávať ktokoľvek s dostatočnou schopnosťou artikulovane sa vyjadriť. Jednu vec je dôležité zdôrazniť – komentovanie reálnej politiky (typicky pre médiá) nie je hlavná, ale nanajvýš vedľajšia náplň činnosti politológov. To, čo robí politológov politológmi, je mimo vzdelávania ich vedecká práca, ktorá by mala byť nielen teoreticky relevantná, ale aj sociálne prínosná. Ak táto náplň ich činnosti chýba alebo je rôznymi spôsobmi obchádzaná, reputácia odboru ako takého nutne nemôže byť vysoká. Zameranie sa na publikovanie v konferenčných zborníkoch bez valnej kvality, ochotné prispievanie do predátorských časopisov, ktoré za úplatu vydajú čokoľvek a spolupráca s obdobne fungujúcimi vydavateľstvami, to všetko sú cesty, ktoré politológiu (ako aj každý iný odbor) dokážu spoľahlivo degradovať.

Nakoniec je tu aj tretí dôvod, a to financovanie vedy. Ak táto oblasť nefunguje dobre, a posledné obdobie ukazuje, že to skutočne je problém, žiadny veľký výskum sa od humanitných odborov nedá očakávať. I keď politológovia pre svoju činnosť nepotrebujú nákladné technológie ako vedci v medicíne či vo fyzike, ani ich kvalitná práca nevzniká zadarmo. Účasť na prestížnych medzinárodných konferenciách, kooperácia s kvalitnými zahraničnými tímami, prístup k publikačným databázam a analytickému softwaru či realizácia vlastného zberu dát na veľkom počte respondentov, to všetko sú prvky, ktoré sa musia zaplatiť. Ak sa to nestane, nemožno očakávať výraznejší pokrok. A bez tohto pokroku sa nedá veľmi posunúť ani povesť, akú politológia má. Nie je to iba vec peňazí, ale bez nich to tiež nejde.

Na Politickej akadémii ste sa vo vašej prednáške venovali volebným systémom. Ktorý volebný systém podľa vás najmenej zohľadňuje rovnosť voličských hlasov? Ktorý naopak najviac? Mohli by ste uviesť príklad?

Odpoveď na otázku o najspravodlivejšom alebo najmenej spravodlivom volebnom systéme bude vždy daná subjektívnym náhľadom odpovedajúceho. Ani poprední zahraniční politológovia na túto otázku neodpovedajú rovnako. Moju odpoveď teda nemožno považovať za objektívnu a neutrálnu.

Za systém, ktorý najviac zohľadňuje rovnosť hlasov voličov považujem pomerný systém, ktorý je nastavený tak, že neposkytuje žiadnemu typu politických strán výhodu pomocou matematických prepočtov skrytých v zákulisí právnych noriem. Veľmi sa tomu blíži systém používaný v Holandsku, kde sa tiež volí 150 poslancov ako na Slovensku, ale neaplikuje sa klauzula vo výške piatich percent, čo umožňuje, aby do parlamentu prenikli aj veľmi malé strany. Ide tak o vysokú rovnosť hlasov voličov, ktorej následkom ale môže byť fragmentácia parlamentu a politická nestabilita.

Naopak systémov, ktoré najmenej zohľadňujú rovnosť hlasov, je viac. Niekto by sa tak mohol dívať na jednokolové väčšinové systémy, čoho klasickým príkladom je Veľká Británia. V nich ide výhradne o určenie najsilnejšieho aktéra, ktorý získa mandát, zatiaľ čo ostatní súťažiaci zostávajú porazení, hoci by ich spoločná podpora predstavovala i dominantnú väčšinu všetkých odovzdaných hlasov. Rovnosť hlasov by tak v tomto nastavení pre niekoho mohla byť otázna, ale ide o kompletne legálnu záležitosť a navyše, kompenzáciou za to je spravidla jasná parlamentná väčšina schopná efektívne vládnuť.  Sú pritom aj systémy, ktoré sa od rovnosti odkláňajú ešte viac, ale vyskytujú sa veľmi vzácne (ak ešte vôbec) a preto nemyslím, že má zmysel ich spomínať.

To, čo skutočne považujem za problém je, ak nie sú pravidlá volebných systémov jasné a transparentné. Britský systém síce môže pôsobiť ako nespravodlivý, keď umožňuje prepad masívnej časti hlasov, ale toto jeho pravidlo je každému zrejmé z jeho samotnej podstaty. Pohrávanie sa s matematickými prepočtami či účelové manipulácie s hranicami volebných obvodov, teda praktiky, ktoré verejnosť dokáže len ťažko zachytiť, považujem za omnoho nespravodlivejšie, pričom môžu byť použité aj v systémoch, ktoré sa oficiálne označujú ako „pomerné“.

Peter Spáč počas prednášky na Politickej akadémii (30.9.2017, Trenčín)

Ako hodnotíte debatu o zvyšovaní počtu volebných obvodov na Slovensku? Myslíte si, že viac volebných obvodov by prinieslo spravodlivejšie rozdelenie mandátov?

Jeden celoštátny obvod, ktorý používame od roku 1998 síce má svoje zápory, ale nie je aj bez kladov. Jeho prítomnosť zaisťuje, že s každou stranou, ktorá prekročí potrebnú klauzulu piatich percent, bude naložené férovo bez ohľadu na to, či bude mať podporu 10 alebo 40 percent. To by pri existencii viacerých obvodov nemuselo platiť, pričom čím menšie obvody by vznikli, tým viac by boli zvýhodnené silné strany oproti svojim slabším rivalom.

Na druhej strane, viac obvodov by znamenalo narušenie už takmer dve dekády existujúceho systému dominancie straníckych centrál nad politikou ako takou. Tým, že v súčasnosti slovenské strany vytvárajú do parlamentných volieb jednu listinu pre celý štát, moc sa koncentruje do ich vedení a regióny sú limitované. Platí to aj o zastúpení jednotlivých regiónov, ktoré sú v slovenskom parlamente značne podhodnotené. Viac volebných obvodov by toto mohlo napraviť. Taktiež by viac obvodov mohlo posilniť silu voličov pri preferenčnom hlasovaní, ktorá je pri súčasných enormne veľkých kandidátnych listinách veľmi malá. Spolu tak vzniká zaujímavá dilema.

Prechod k viacerým obvodom by nevyhnutne oslabil proporcionalitu systému (teda by zvýhodnil veľké strany), ale súčasne by sa tým posilnilo postavenie regiónov a preferenčného hlasovania. Podstata debaty bude vždy o tom, ktorý z oboch faktorov by mal mať prednosť.

Máte nejaký vysnívaný volebný systém, ktorý by ste radi videli uvedený v praxi, alebo sa radšej zameriavate na skúmanie existujúcich systémov?

Existuje riešenie, ktoré umožňuje ako zachovať súčasnú férovosť systému a zaistiť, aby každý región reprezentoval adekvátny počet poslancov. Tento návrh som pripravil pred niekoľkými rokmi a spočíva v tom, že celoštátny obvod by sa zachoval, avšak výhradne pre určenie spočítania hlasov strán a stanovenia ich počtu mandátov. Všetko ostatné by prebiehalo podľa logiky viacerých obvodov, teda kreslá by sa stranám pridelili nielen numericky, ale boli by i rozdelené do jednotlivých regiónov. Strany by tak podávali v každom obvode samostatnú listinu, ktorá by svojím menším rozsahom posilnila preferenčné hlasovanie.

Výsledkom tejto zmeny by tak bolo plné zachovanie spravodlivosti systému, pričom ani jediná strana by oproti dnešnému stavu nezískala ani nestratila žiadny mandát. Systém by konečne obsahoval prvok zaisťujúci spravodlivé rozdelenie mandátov do regiónov a nakoniec voliči by boli omnoho silnejším aktérom v určovaní, kto osobne sa stane poslancom. Jediné subjekty, ktoré by na tento návrh doplatili, sú stranícke centrály, ktoré by čelili strate svojej mocenskej prevahy. A tu sa obávam, že je hlavný dôvod, prečo podobný systém na Slovensku v dohľadnej dobe nevznikne.

Scroll Up