Počas posledného februárového víkendu sa konal v poradí už piaty seminár tohto ročníka Politickej akadémie. Tentokrát sme sa venovali najaktuálnejším témam týchto dní – vzťahu politiky a médií, mediálnej a marketingovej komunikácií, krízovej komunikácií a PR.
Deň prvý: Lukáš Fila, Braňo Závodský
Túto trojdňovku otvoril Lukáš Fila, šéfredaktor vydavateľstva N Press, ktoré vydáva Denník N. Vo svojej prednáške sa okrem iného venoval aj porovnaniu spôsobov komunikácie prezidenta Andreja Kisku, premiéra Roberta Fica, predsedu parlamentu Andreja Danka, a predsedu strany SaS Richarda Sulíka. Zdôraznil pritom fakt, že takmer každý vysokopostavený politik má vo svojom mediálnom tíme bývalých novinárov, pretože sú to práve oni, ktorí vedia najlepšie viesť komunikáciu navonok, prípadne riešiť krízovú komunikáciu, keď na ňu príde rad.
Fila na konkrétnych príkladoch ukázal, že všetci zo spomenutých politikov počas svojho pôsobenia komunikáciu s médiami prispôsobovali rôznym situáciám – niekedy vo svoj prospech, niekedy naopak. Porovnával situácie, kedy tieto výstupy a stretnutia zvládli dobre, ale aj kedy to nevyšlo a popísal tiež, prečo to tak z pozície novinára vnímal.
Príbeh všetkých štyroch politikov dokazuje, že politický úspech je možný aj bez priamej kontroly, či dokonca vlastníctva médií. Treba si však uvedomiť, že pluralita názorov nie je prekážkou politického úspechu, lebo aj takpovediac „nepriateľské“ médiá sa dajú použiť v boji s oponentom, len na to treba použiť tie správne páky. V žiadnom prípade by politik nemal odmietať komunikáciu s médiami, či dokonca prikazovať štátnej správe čo môže, a čo nemôže médiám povedať. Rovnako treba vylúčiť prejavy agresivity, či snahu ovládať alebo obmedzovať novinárov v ich práci.
Braňo Závodský, zástupca šéfredaktora spravodajstva z Rádia Expres, prišiel medzi účastníkov Politickej akadémie priamo zo štúdia, no to mu vôbec neubralo na energii. Svoj príspevok začal svojím vyjadrením k otázke objektivity novinárov, kde zdôraznil, že hoci novinár – ako každý iný človek – má svoj názor, nemal by ho vnášať do svojej práce a argumentácie. Dodal tiež, že objektivita novinárov je v praxi overiteľná. Závodský je známy svojou priamou komunikáciou, ktorá môže občas pôsobiť až nekompromisne. Vysvetlil však, že istá miera konfrontácie je jednou zo zámerných a cielených možností komunikácie. Primárne vníma konfrontáciu ako stret názorov, no v prípade rozhovoru s novinárom je názor vždy len na jednej strane komunikátorov. Vo svojej prednáške okrem iného tiež vyzdvihol nezlučiteľnosť povolania v oblastiach politiky, PR, rôznych aktivistických skupín či občianskych združení, atď.
Na otázku, ako vníma tlak od politických strán, či jednotlivcov reagoval, že politický tlak je síce možný, no kvalitná redakcia je s podporou jej vedenia pripravená to ustáť, ak sa nejaká forma nátlaku vyskytne. Pokiaľ novinár aj redakcia pracujú podľa pravidiel a objektívne, k zásadnému tlaku by ani dochádzať nemalo. Novinár nie je aktivista, ani záchranca sveta.
Závodský sa venoval aj konkrétnym príkladom politikov a ich viac či menej zvládnutých vystúpení v médiách – niektoré príklady priamo z jeho vlastnej relácie, iné nie. Počas tohto segmentu sa rozprúdila naozaj silná debata, čo len dokazuje, aké emócie v nás často aj po rokoch vie politické vystúpenie zanechať.
Začínajúcim politikom (ale nielen im) odporučil zvládnuť základné pravidlá komunikácie. „Základným postojom je pravda. Z pohľadu komunikačných zručností neexistuje nič ľahšie, ako komunikovať pravdu. Dovoľuje odpovedať na prakticky všetky otázky jednoducho, vecne, neútočne. Vstupom do verejnej správy sa človek stáva verejnou osobou. Spravuje veci verejné. Jeho činy a komunikácia teda budú vychádzať z tejto premisy a budú očakávané. Svoju komunikáciu vždy dopredu zvažuje a ani v prípade krízovej situácie nekomunikuje prvoplánovo.“
